Martin Kukučín (1860 Jasenová – 1928 Pakrac, Jugoslávie) – kapitola z Kukučínovy asi nejznámější prózy Rysavá jalovica.
.
Jarmok sa odbýva v Mrhanove. Mrhanovo je inak dedina, ale má rínok a vežu s veľkými
hodinami. Teda nemenujte Mrhanovo dedinou, lebo slávny magistrát vás zaprocesuje. Kde sú
na veži, a to ešte toľké hodiny ako na mrhanovskej, tam nemožno, aby to bola dedina. To i
slepý musí nahliadnuť. Aké sú tie hodiny zdnuka, neznám; zvonku by boli dosť dobré, len
ruky sú oslabené na nich. V Mrhanove niet síce blázna, čo by šiel ruky potískať; no keď
silnejší vietor zafučí, tá kratšia pohne sa aj o dve hodiny ďalej. To je niekedy aj nepríjemné a
má špatné následky. Napríklad ako vlani na Ondreja sa bolo stalo.
Pán richtár mrhanovský držal vtedy obar, a ako sa to v Mrhanove svedčí, povolal naň celý
magistrát s pánom notárom v čele. Pani richtárka od božieho rána bola ani na kolečku; tu
jadernice, tu zas klobásy obstarávať, a najhlavnejšie: hostinu pre slávny magistrát chystať.
Ako sa stalo, ako nie, dosť na tom, opozdili sa s robotou, takže obar nebol by sa mohol v
určitú hodinu vydržiavať. Pán richtár bol celý zjašený, nahnevaný, troch žobrajúcich
vandrovných vyhnal zo svojho domu. Vošiel do kuchyne, chcejúc žene pomáhať. Vzal si na
hlavu jadernice. Tam na korýtku boli uvarené, omastené krúpy, ktorými sa mali nadievať.
Pán richtár sa chytil do toho a šlo mu to od ruky omnoho lepšie než písanie nejakej inštancii.
Ale čože: nezvyčajný kuchárskemu remeslu, zabudol krúpy osoliť, ba nedal do nich ani
majoránu, ani piepru. Pani richtárka zas behala z izby do kuchyne; v tom vrtení skrútil sa jej
okrúhly čepiec, takže čo mala mať v tyle, to mala na čele. Veľká mašľa, čo mala byť nad
samým čelom, bola obrátená k tylu. Mäsiar sa tiež náhlil s klobásami. A náhlivá robota
nebýva vraj dobrá. Tak i on v tej trme-vrme dve jadernice nadel, miesto krúp, mäsom. Vôbec
všetci v dome behali ako bez hlavy: šesť hodín je čochvíľa tu, hostina má sa započať, a na
stole a pekáčoch ešte nič.
No hlava mesta Mrhanova ani v tomto zmätku nestratila hlavu, ba pánu richtárovi napadla
zlatá myšlienka.
Docituje hlásnika, riaditeľa vežových hodín, a naloží mu, aby ruku o dve hodiny vrátil na
nich. Hlásnik sprvu divil sa čudnému rozkazu pána richtára a vyhováral, že to nemožno; no
potom poslúchol. Nuž a čo by sa mal sprostý hlásnik diviť? Akoby pán richtár z Mrhanova
nemohol vládnuť hodinami, keď Jozue mohol slncu rozkázať, aby za tri dni nezapadlo!
Hodiny sú teda, dľa rozkazu, napravené: miesto pol piatej ukazujú pol tretej. Slávnemu
magistrátu čas pomaly plynie. Veď, bože môj, na obed sa len máličko prehodilo, v očakávaní
tučného obaru. Od obeda nietu, a predsa tak málo hodín! Vyobliekaní údovia slávneho
magistrátu vychodia na priedomie a pozerajú hodiny. No nedá to nikam: iba pol tretej.
Natešený nad svojou múdrosťou, richtár potešuje ustarostené kuchárky, však ešte dosť času,
aby sa nebáli. A tie sa neboja; všetko im ide pekne od ruky, veď sám pán richtár vypomáha
im. No radosť jeho bola privčasná. K veži zamierila vrana, a že slávny magistrát ešte nebol
uzavrel, že vrany nesmú sadať na hodiny, usalašila sa práve na tej slabšej, kratšej ruke,
zakvákajúc a klaňajúc sa na nej. Jej šťastie, že mala krídla, lebo ináč bola by letela ako anjel a
padla ako čert. Ako si tam dvorila, rúčka začala klesať a zošmykla sa dolu, až ukazovala
šiestu hodinu. Vrana zviezla sa z rúčky; no podletiac, sadla na vrcholček veže.
Slávny magistrát vydýchol radosťou, vidiac, že už šesť hodín. Pobrali sa tak v kŕdli do
richtárov. Pani richtárka len zhíkla, vidiac takú mrákavu vchodiť do izby; jej muž ale
odskočil do komory, aby preobliecť a tak slušne pred magistrátom objaviť sa mohol. Nemôže
od divu, kde sa tých šesť hodín vzalo; veď len pred chvíľou bolo pol tretej, iba dve jadernice
nadel, a už je šesť. Obliekal sa pomaly. Nič mu nešlo od ruky. Košeľu tridsať (ak nie viac)
ráz obrátil, raz naopak, zas na líce a nikdy nemohol jej na poriadok prísť. Čižmy boli tesné a
nechceli nijako na jeho tučnú nohu. Konečne vyšnurovaný, ale aj dobre vyparený pán richtár
objavil sa medzi svojimi hosťmi, vítajúc ich. Pravda, títo boli namrzení, lebo na stole nevideli
ešte nič a v žalúdkoch im náležite svitalo. No s tým väčšou chuťou jedli potom neosolené a
nepokorenené jadernice a klobásy, takže zabudli i zašmakovať, aké vpravde sú.
Na druhý deň, pravda, kolovalo mnoho chýrov o nespôsobnosti a zdĺhavosti pani richtárkinej.
A to všetko pre oslabnutú hodinovú rúčku na veži.
Aby som vás uspokojil, zdeľujem vám, že hodiny tie sú už napravené, minulého leta ich
hodinár reparoval a síce novou, peknou, bielou farbou natrel ciferník, až je bieloskvúci a
čierne čísla z neho sa odrážajú; oba ukazováky pekne pozlátil, až sa to tam na tej
mrhanovskej veži jagá — za lacný groš.
V tomto meste ide byť dneska jarmok. Už teraz sveta plno po uliciach. Vôkol veže sú šiatre
postavené, ľud sa hemží vôkol ako v mravenčisku.
Náš Krt rozložil kapce pod stenou akéhosi známeho, a kým na obed zazvonili, nemal pred
sebou nič, lebo všetko mu rozchytali, akoby darmo. Zamastený, plátenný mešec, do ktorého
utŕžené grošíky metal, oťažieval a rozveselený predavač poštrngával si šestáčikmi, až ľudia
kolostojaci mu závidia. Keď všetko popredal, ani si nezaobedoval, lež s triezvou hlavou
pobral sa na rínok v tú stranu, kde predávali rožný statok. Chcel ísť kravu kúpiť.
Ale cestou svedomie ozvalo sa v ňom, vytýkajúc mu, že gazdovi ani len nezaďakoval za
prepustenú podstenu; a to tak dobrému chlapovi, ako bol Ferko Ľahký, mrhanovský mešťan.
Krt bol citlivého svedomia: vrátil sa. Vošiel do izby a zaďakoval za podstenu. Ale či má
odísť bez všetkého, ako mrzkí ľudia robia? Veru to! Poslal po rozóliš. Eva proti tomu
nepovie nič, však i ona po každom jarmoku počastuje Ferkovcov. Nuž a či Adam má byť
horší od Evy?
Krt chce najprv počítať peniaze. Vysype července na stôl a ukladá po šajnách jeden rimský za
druhým. On vie najlepšie na šajny rátať, lebo keď chodil do školy, len takéto šli. Ráta, ráta, i
vyšlo mu za kapce štyridsať rimských šajnov. A ako to ľahko na tie šajny rátať! Päťdesiatka v
tanistre je sto dvadsaťpäť, a teraz za kapce štyridsať, teda spolu sto i šesťdesiatpäť rimských
šajnov.
Toľkoto peňazstva ešte nikdy nemal, zdá sa mu, že kešeňa chce sa odtrhnúť od veľkej ťarchy.
Hlava sa mu krúti, akoby stál na vrcholci veže a vsadzoval do nej kríž. No na jeho šťastie
prišiel rozóliš, i nalial si ho plný verdúnok. Veď on, chudák, nikdy nevylial, ani nedal si
odtrhnúť rukáv pre núkanie.
Najprv zazdravkal a len potom vlial ohnivý nápoj do bezzubých úst. A nie že by, ako iní
žráči, chytro prežrel, ale posociaval ho po všetkých kútoch smädných úst, aby jeho chuť tým
dlhšie mohol cítiť, ba i požuje ho svojimi hladkými ďasnami. Natiahne krk, pozrie do povaly,
vytreští drobné očká a rozóliš čľup do bezmernej kadlubiny Krtovho žalúdka. Jeho tvár
zvraští sa, bezzubé ústa stisnú sa, až koniec dlhého nosa poľúbi vpred čnejúcu bradu. Ešte si
mľaskne, oblizne chudé pery, aby ani len kvapka dobrého nápoja v nič nevyšla, a dnom
prázdnej skleničky šuchá prsia, aby ukázal, že mu od skleničky v nich obmäkne.
Keď sa takto posilnil, hneď veselšie zahadzoval sa na dlhej čugani ku kravám.
Tu jarmok sa už rozchodil. No stojí ešte jedna čierna krava, čierna, akoby ju bol z komína
vytiahol. Krt pozrie zboku na ňu, hneď sa mu spáčila. Je síce malá, neveľká; no vemä
ohromné, rohy malé a na nich len po dve obrúčky: teda krava mladá, šesťročná. A načo jemu
stará krava? On chce mať mladú, preto mu táto tak na pľúca padla. Hej, Krt, Krt, pozri na
rohy! Roztvor oči a uvidíš, že päť obručí pilníkom odobrali! Hľa, krava už vôkol huby
šedivie, to už stará rebrina. No Krt nepozoruje nič; len zuby chce jej vidieť, i roztvára jej
hubu. Hľa, jeden zub chybuje. To priviedlo Krta k rozvahe.
Tu má hvizdák,“ riekol k predavačovi.
„O to malá starosť, i vy ste museli byť štrbavý, keď vám zuby pršali. A teraz ste, chvalabohu,
nie,“ a predavač šelmovsky sa usmieval na holých ďasnách Krtových, potom doložil: „To
hovädo iba teraz váľa zuby, lebo je ešte mladé. Kúpte si ho, dojka je chýrna. Ani nekope,
mlieko má husté, zmúti sa za otčenáš. Moja žena banuje za ňou, ale čo robiť; musím odpoly
darmo predať.“
„A čo vaše poctivé meno?“
„Píšem sa Martin Šmálok a som až hen z Pitvorníka. Ľudia ma široko-ďaleko znajú. Ani by
som nepredával toto hoviadko, ale idem vydávať dievku; nuž a viete, že na to to i to treba.“
„Tak, tak,“ prisviedčal mu Krt, ktorý Šmálkovi všetko do litery uveril. Šmálok nevydáva
dievku, ale kupčí s kravami. A že okolo Pitvorníka na tri míle niet človeka, ktorého by ešte
nebol oklamal, musí ísť do ďalších miest medzi neznámych ľudí. On za maličkosť kúpi starú
hrachovinu, štrbavú kravu, pilníkom jej onoví rohy a takú omladenú za dobrý groš predá, keď
trafí na dobrého blázna. I teraz raduje sa, že dobre predá, lebo hneď, ako na Krta pozrel,
zbadal, že je tento v kupectve nezbehlý.
„Povedzte, ale razom, čo pýtate za tú kravičku?“ pýta sa Krt.
„Šesťdesiat rimských,“ odvetil Šmálok.
Krt div nepodskočil od radosti; myslí si: ,Šmálok pýta len šesťdesiat, bude dobrá kúpa. Domov dovediem mladú kravičku aj sto päť rimských v mešci. Budeže Eva rada. Hneď ma učastuje tým sladkým, čo od rána zvýšilo.‘
No Krt ešte nejde slúbiť cenu, najprv chce skúsiť kupca, či mu ešte niečo nespustí.
Pýtate šesťdesiat, bez čoho?“
„Bez mešteka,“ rozosmial sa Šmálok. I Krt sa pousmial na jeho vtipe.
„Ale no, dám vám rovných štyridsať, vyčítam tu na dlaň, hotových. Verte mi, štyridsať jej je
cez uši dosť, už je aj preplatená. No ešte keby nie ten zub, ale ten hvizdák —!“
Šmálok sa hneď vynašiel, hovoriac Krtovi: „Práve ten hvizdák je drahý, o piatku je viac hodna preň, veď po ňom poznať, že hovädo mladé. A vy sľubujete štyridsať, ale by ste mi dali! Otcu, materi hodna je sedemdesiat, ale že
som utisnutý a vy hodný človek, dám vám ju za päťdesiatpäť.“
Krt mal zhíknuť od radosti, že trafil na tak mäkkého človeka, čo päť rimských spúšťa, akoby
pero opálil. Doložil i on, povediac mu:
„Dajte ju za štyridsaťdva, i koniec veci.“
„To nemôžem, švagre môj drahý, čože by mi žena povedala?“
„A čo by mne povedala, keby jej za také nič toľký groš vysypal?“
„Dobrého mnoho nebýva. Krava nie veľká, ale dojka dobrá. Veď ste vy tiež malý, a predsa
odvážite iných desať. Bože môj, či len to, čo je veľké, má byť aj dobré? Ak si ju kúpite, veru
budete ma spomínať a po jarmokoch len Šmálka hľadať, pamätajte moje reči.“
A Šmálok hovoril pravdu. Mnohí ľudia spomínajú už nielen jeho, ale aj jeho mater a otca, aj
hľadajú ho po jarmokoch. No Šmálok neukáže sa im na oči, nechcejúc počuť, ako chvália od
neho kúpený tovar.
Krtovi obmäklo srdce; prihodil tri, sľúbiac rovných štyridsaťpäť.
Šmálok nechce byť horší od Krta, pustil za rovných päťdesiat.
Medzi nimi je len päť rimských. Dosiaľ šlo jednanie ľahko, lež teraz nechcelo sa pohnúť.
Žiaden nechcel ani grajciarom popustiť. Krt desať ráz pošiel preč a desať ráz sa vrátil; no
nemohol Šmálka obmäkčiť. Konečne doložil:
„Dám štyridsaťsedem, ale viac ani babky, čo by mierami dukáty meral. To je moje posledné
slovo.“ A Krt staval sa, akoby chcel Šmálka nechať a odísť. Konečne tento zvolal za ním:
„Ale dáte štyridsaťdeväť. Lacnejšie nemôžem.“
Krt sa vrátil na dva kroky a povedá:
„Len ešte spusťte niečo.“
„Nespustím ani halier, a čo sa mi hneď dievka nevydá. Ako chce; nech sedí doma, nemusí to
byť tak hupkom.“
No Krt sa tuho držal. Zadúšal sa, že neprihodí ani pol babky. Ale vtom priblíži sa k nim akýsi
švec. To bol priateľ Šmálkov, od neho najatý na to, aby postrašil zatvrdlých kupcov. Pristúpil
k Šmálkovi a pýta sa ho, akoby ho nikdy nebol videl:
„Čo pýtate za túto kravičku?“
Šmálok odpovedá:
„Štyridsaťdeväť. Ale tuto je prujší kupec,“ a ukazuje na Krta.
„Prujší, prujší,“ odvráva si švec, „ten je prujší, kto dá viac. A ja dám štyridsaťosem.“
Krta nahnevalo, že mu spod nosa berú už skoro dojednanú kúpu. Osopil sa rovno na ševca:
„Nestarajte sa do nás, choďte svojou cestou! Ba nemáte na svojom bydle štyridsať grajciarov,
nie toľko rimských.“
„Ale ja nemám? Tu máte štyridsaťdeväť,“ i vyťahoval pugilár, akoby chcel platiť za kravu.
Krtovi mrklo v očiach. Nechcel dopriať takému obšivkárovi kravu, ktorá sa mu len teraz
začala, ako svedčí, pozdávať. Tak mladé a lacné hovädo opustiť pre mizerný rimský? Po
krátkom rozmýšľaní priskočí k Šmálkovi a lakťom odstrčí ševca nabok.
„Ja som prujší, mne ju musíte dať! Tu máte vašich štyridsaťdeväť.“
Šmálok sa pokojne usmieval i priťapol Krtovi, podvihnúc mu pravú ruku dohora.
„Nech vás pán boh požehná! Uvidíte, že neobanujete. Ale musíte dať aj oldomáš a ním tohto
suseda počastovať.“
Krt zazrel na ševca, ale sa podzvolil počastovať ho oldomášom. Zakerovali i s kravičkou k
hlučnému hostincu.
Krt štedre platil oldomáš; keď mal pod črepom, pomeril sa i so ševcom, na ktorého posiaľ sa
bol hneval. Všetci boli dobrej vôle, Šmálok pod stolom šúchal si ruky od radosti nad dobrým
predajom. Oldomáš skončený, treba Krtovi poberať sa domov. Jeho drobné očičky zúžili sa
zas a žiarili ako zaránky. Jeho rozólišom obliata dušička bola vo vytržení.
Za oldomáš vyplatil dva rimské; teda viac, než čo zarobil ihlou za jeden deň. Vytriasol
peniažky z mešteka; no päťdesiatku treba zmeniť. Za márny papierik dostal kopu červencov, i
ukladal šajnové rimské jeden za druhým na stôl. Vyčítal štyridsaťdeväť, ponúkajúc ich
Šmálkovi. Šmálok sa díva naňho ako teľa na nové vráta, konečne vraví:
„Ešte prichodí dvadsaťdeväť rimských a štyridsať grajciarov.“
Krt roztvoril oči, nakoľko mu len stačili, a pýta sa:
„Akých?“
„Nuž takých, čo sem chybujú.“
„Ale veď je tu všetkých štyridsaťdeväť, nechybí ani grajciar. Počítajte si len!“
„Horký štyridsaťdeväť; to je devätnásť rimských a šesťdesiat grajciarov.“
„Ale veď vy neviete rátať,“ oborí sa naň Krt. „Pozrite: jeden, dva, tri… až štyridsaťdeväť.“
„Veru to! To by bola pekná vec! Nemajte ma za blázna. Vyčítajte ešte dvadsaťdeväť
rimských i štyridsať grajciarov.“
„Štyridsať grajciarov, štyridsať grajciarov,“ odvráva si Krt. „Nuž, švagre, veď štyridsať
grajciarov je jeden rimský. Vy teda pýtate ešte tridsať rimských.“
„Ja pýtam len dvadsaťdeväť rimských a štyridsať grajciarov. Do rimského ide sto grajciarov,
a nie štyridsať.“
„Ba ide štyridsať,“ odsekol mu Krt.
„To išlo za krčaha kráľa, kým sa krížikmi rátalo a straky čepce nosili.“
„A kým ľudia ešte statočnými boli a nie šmálmi,“ poznamenal rozhnevaný Krt.
„Nuž ale povedzte mi, kto ráta teraz na šajny? Len sprostí ľudia, čo nemajú všetkých doma.
Nuž i vy chcete byť hlupákom. Ak nie, vyčítajte mi mojich štyridsaťdeväť rimských a
pôjdem zbohom.“
Krt rozhorčený na celý dnešný poriadok, zvolal:
„Veď je to bohaprázdny svet. Keď ja predávam kapce na šajny, kupujú ako med, ale keď
chcem i kravu tak kúpiť, zahudú mi, že to, vraj, len sprostáci robia. Nuž či tak budeme žiť.
Há? Za starodávna bola krava za štyridsaťdeväť šajnov, a teraz pýtate za ňu sto dvadsaťtri i
dvadsať grajciarov. Nuž či to tak?“ A staval sa Šmálkovi do očí, len chytiť a chytiť. No
Šmálok sa poriadne držal. Po dlhom hádaní Krt zhrnul vyčítané peniažky nazad do mešteka i
bolo po znamenitej kúpe. Meštek oľahčel o dva šajnové rimské, vyplatené za mastný
oldomáš; napojený Šmálok a švec konečne odišli, potešujúc sa aspoň tým, že tak darmo k
oldomášu prišli.
Tak, hľa, pochodil náš drahý Adam Krt.
.
Úvodní obraz: Václav Jansta
Napsat komentář