Dnes dva příspěvky Eduarda Chmelára k aktuálním výročím.
.
POCHOPIŤ PRAŽSKÚ JAR
Je mi nevoľno z toho, na aké orgie antiruského šovinizmu sa zvrháva a každoročne zneužíva spomienka na vpád vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR 21. augusta 1968. V tom ryku nenávistných poznámok, z ktorých niektoré napĺňajú skutkovú podstatu trestného činu hanobenia národa, úplne zaniká pieta a úcta k obetiam invázie, ale aj snaha o pochopenie toho, čo sa vlastne stalo. Za rovnako primitívne považujem hlášky z opačnej strany, ktoré až úchylne ďakujú sovietskym okupantom, že im predĺžili život v socializme. Títo pomýlení ľudia vôbec nechápu, že násilné ukončenie obrodného procesu fatálne zdiskreditovalo socialistické myšlienky, ktorým väčšina ľudí jednoducho prestala veriť.
Považujem za istú formu politickej patológie, že v spore o 21. august 1968 úplne zaniká podstata jedinečného experimentu Pražskej jari. Nielen česko-slovenskí normalizátori a sovietski byrokrati, ale aj západní imperialisti sa postarali o to, aby z historickej pamäti nasledujúcich generácií zmizla spomienka na úžasných osem mesiacov, počas ktorých spoločnosť smerovala nielen k vyššej forme demokracie (zahŕňajúc aj tú ekonomickú), ale aj k nevídanej súdržnosti a jednote, keď vedeniu štátu dôverovalo vyše 80 percent obyvateľov, čo sa už nikdy odvtedy neopakovalo. Namiesto toho, aby sme skúmali ten najoriginálnejší vklad Čechov a Slovákov do svetových dejín (v našom priestore to robí iba český filozof Michael Hauser), masochisticky si pripomíname jeho rozdrvenie vojskami Varšavskej zmluvy, odchod okupačných vojsk, skrátka všetko možné, len nie Pražskú jar samotnú.
Súťaž o čo najsprostejšie rusofóbne prejavy vedú už tradične progresívci. Výkrik „Běž domů, Ivane!“ by síce mohol zobrať Ivan Korčok osobne. Zato jeho šovinistické štvanie, že za priateľstvo s Ruskom sme zaplatili príliš vysokú cenu, si priam núka otázku, či bude 29. augusta takto pokrikovať po Nemcoch, čo nás stálo priateľstvo s Nemeckom, ktoré chce mať dnes opäť najsilnejšiu armádu ako za Hitlera… O priateľstvo tu, preboha, predsa nejde. Priateľstvo medzi národmi je jednou z najpozitívnejších hodnôt, ktorá prehlbuje medzinárodnú solidaritu a mier. Poučenie z 21. augusta a zo všetkých ďalších podôb vojenskej agresie spočíva predsa v niečom úplne inom. My sa musíme v prvom rade naučiť čítať záujmy veľmocí.
Všetky zrady, prepady a invázie v novodobých dejinách uskutočnili naši vlastní spojenci, na ktorých sme sa príliš spoliehali. Mníchovská zrada Veľkej Británie a Francúzska v roku 1938, nacistická okupácia v roku 1944 a sovietska okupácia v roku 1968 – to všetko spáchali nie tí, voči ktorým sme boli ostražití, nie tí, ktorých sme považovali za svojich nepriateľov, ale tí, ktorých sme slepo vzývali. Keď naši otcovia s úľavou vyprevádzali sovietskych okupantov z nášho územia, so slzami v očiach si sľubovali, že nikdy viac cudzie vojská u nás nechceme – nikdy viac žiadnych zahraničných vojakov!!! Ako je to dnes? Ešte aj ten nenávidený Antonín Novotný (ktorý opakovane odmietol žiadosť Chruščova a Brežneva o rozmiestnenie sovietskych vojakov v Česko-Slovensku), mal v sebe viac hrdosti, dôstojnosti a oddanosti suverenite, ako tí pajáci, ktorí sem pozvali vojakov z členských štátov NATO a ešte mali toľko drzosti, že si presadili Pamätný deň odchodu sovietskych vojakov, akoby im tá paralela ani nedocvakla, akoby nepochopili, že ľudia nežiadali Slovensko bez ruských vojakov, ale bez žiadnych iných! Ale podobne ako v roku 1968, ani v roku 2022 sa na to ľudí nepýtali.
A keď už progresívci nekriticky preberajú demagogické tabuľky o tom, kde všade Rusi vojensky zasahovali, čo keby ukázali verejnosti tabuľku nelegálnych vojenských intervencií USA, ktorá je oveľa bohatšia? Veď len v spomínanom roku 1968 zasahovali vo Vietname, Laose, Kambodži a Guatemale. A možno by sme si mali pripomínať aj iný 21. august – Haitskú revolúciu z roku 1791 (235. výročie) – jediné povstanie otrokov, ktoré viedlo k založeniu štátu, v ktorom bolo zrušené otroctvo a v ktorom nevládli bieli osadníci, ale bývalí otroci. Bol to určujúci moment v histórii atlantického sveta, najväčšia a najúspešnejšia vzbura otrokov od Spartakovho povstania proti Rímskej republike pred takmer 1900 rokmi. Alebo je vám milší 21. august 1959, kedy prezident Eisenhower vyhlásil anektovaný Havaj za 50. štát USA?
Cieľom môjho príspevku nie je odvádzať pozornosť od tragédie 21. augusta 1968, práve naopak: chcem sústrediť pozornosť na hlavný problém slobody a nezávislosti malých národov namiesto infantilného ventilovania sa na Rusku, dokonca aj na rozprávke Máša a medveď, ktorú niektorí paranoidní blázni (ako som sa dnes dočítal) považujú za bezpečnostnú hrozbu… Ľudia, spamätajte sa, kým vám z tej rusofóbie načisto nezačne šibať.
.
PRED 80 ROKMI POPRAVILI NAJVÄČŠIEHO MASOVÉHO VRAHA MODERNÝCH SLOVENSKÝCH DEJÍN
Pred 80 rokmi, 20. augusta 1946, obesili najväčšieho slovenského vojnového zločinca Vojtecha Tuku. Považujem za nepochopiteľné, nechutné až zvrhlé, že aj po takom dlhom čase a po množstve jednoznačných dôkazov, ktoré nespochybňujú ani umiernení neoľudáci, sa našla hŕstka ľudí, ktorá si chce v sobotu pripomenúť „justičnú vraždu“ tohto netvora. Asi teda treba pripomenúť aj všetkým príčetným ľuďom, čo to bolo za človeka.
Tuka patril k radikálom od začiatku svojho pôsobenia v HSĽS a v strane mal povesť „hromozvodu sporov“. Keď v roku 1923 založil Rodobranu, organizáciu slovenských čiernokošeliarov, ktorá mala vyše 5 000 členov, posunul stranu bližšie ku krajnej pravici. Podľa výpovede Jozefa Tisa pred povojnovým Národným súdom, v roku 1926 Tuka navrhol umiestniť Andreja Hlinku do ústavu pre choromyseľných. Pritom Hlinka nielenže spojil osud strany s osudom tohto radikála, ale veril aj v jeho nevinu, keď ho odsúdili ako maďarského agenta.
Vojtech Tuka sa 12. februára 1939 stal prvým slovenským predstaviteľom, ktorý sa stretol s Adolfom Hitlerom. Podľa svedectiev najpodliezavejšie, ako to vedel, ubezpečil Führera, že Slováci prahnú po samostatnosti a budú v najvyššej možnej miere nápomocní jeho plánom. Bolo to v čase, keď sa ešte vtedajší slovenský premiér Jozef Tiso vzpieral nemeckej žiadosti, aby Slováci vyhlásili samostatnosť. Tuka po vojne sám hrdo tvrdil, že sa chcel stať Führerovým obľúbencom a vytlačiť Tisa z pozície. Pritom nepriateľstvo týchto dvoch ľudáckych politikov siaha ešte do obdobia, keď bol Tiso česko-slovenským ministrom zdravotníctva. Tuka sa ho snažil zbaviť vládnej funkcie, lebo vraj od čias, čo je ministrom, sa venuje málo katolicizmu.
Osobná rivalita týchto dvoch predstaviteľov nás však nesmie mýliť v tom, že by mali odlišné politické ciele. Aj keď sa na začiatku svojho pôsobenia v prezidentskej funkcii snažil Jozef Tiso o väčšiu nezávislosť od Nemecka, po tom, ako Hitler urobil z radikálov typu Tuka a Mach v polovici roku 1940 svojich chránencov, prezident sa v plnej miere podriadil ich politike. Hoci návrh na deportácie slovenských židov oficiálne predniesol na zasadnutí vlády 3. marca 1942 premiér Vojtech Tuka, prezident Tiso už 7. januára počas obeda so zahraničnými diplomatmi v Grassalkovičovom paláci poznamenal, že „Židia sa opäť začali správať arogantne“ a že „doterajšie opatrenia nie sú dostatočne účinné“. V čase, keď u neho proti deportáciám intervenoval hlavný rabín na Slovensku Armin Frieder, nitriansky biskup Karol Kmeťko, vatikánsky nuncius v Istanbule Angelo Roncalli (neskorší pápež Ján XXIII.), ale i samotný Vatikán (ktorý ho niekoľkokrát varoval, že to bude mať pre neho po vojne ťažké následky), Tiso reagoval na takéto tlaky alibizmom a polovičatými opatreniami.
Vzťahy Vatikánu a vojnovej Slovenskej republiky boli od začiatku veľmi napäté. Nielen kvôli židovskej otázke, protestom a demaršom. Hneď na začiatku Svätú stolicu rozladil postoj ministra zahraničných vecí Ďurčanského, ktorý neprijal nuncia z Prahy, lebo Slovensko vraj nie je nástupcom Česko-Slovenska. Vatikán urazilo aj rozhodnutie slovenskej diplomacie vymenovať za doyena diplomatického zboru nie zástupcu Svätej stolice (ako to bolo vtedy medzinárodne zaužívaným zvykom, dokonca aj v nacistickom Nemecku), ale veľvyslanca Tretej ríše na žiadosť samotného Führera. Po tejto blamáži sa Vatikán rozhodol, že jeho diplomatické zastúpenie v Bratislave zostane na úrovni chargé d’affaires.
Okrem toho bol Vatikán pobúrený, keď Jozef Tiso vyhlásil, že pápežské encykliky a sociálna náuka cirkvi sú totožné s národným socializmom. Vatikánsky diplomat Domenico Tardini si 27. marca 1942 v súvislosti so snahami zakročiť proti deportácii slovenských židov poznamenal: „Neviem, či tieto zákroky dokážu zastaviť bláznov! A blázni sú dvaja: Tuka, ktorý koná a Tiso – kňaz, ktorý nechá konať!“
Asi najvýstižnejšiu charakteristiku Vojtecha Tuku zanechal rozčarovaný chargé d’affaires Svätej stolice Giuseppe Burzio, ktorý po audiencii u slovenského premiéra napísal štátnemu sekretárovi Vatikánu kardinálovi Maglionemu toto: „Niet nič pritivnejšieho a ponižujúcejšieho ako rozhovor s touto osobou, ktorú niektorí nazývajú sfingou, niektorí maniakom a iní zasa cynickým farizejom.“
Vo vatikánskych archívoch sa zachoval úplný prepis rozhovoru vatikánskeho vyslanca Burzia so slovenským premiérom Tukom zo 7. apríla 1943. Je naozaj šokujúci, takže sa nemožno čudovať, že vytočil aj skúseného diplomata. Burzio mu po príchode odovzdal demarš s tým, že Vatikán žiada okamžite ukončiť ďalšie vyvážanie židov. Tuka demarš cynicky odmietol a vyhlásil, že cudzia mocnosť nie je oprávnená intervenovať vo veci slovenských štátnych príslušníkov, ktorí nie sú členmi katolíckej cirkvi. Burzio upozornil, že Slovensko je katolíckym štátom a Svätá stolica má povinnosť upozorňovať na štátne činy, ktoré nie sú v súlade s katolíckymi zásadami. Tuka oponoval, že Slovensko podľa ústavy nie je katolíckym štátom. Burzio zasa namietal, že podľa ústavy sa má Slovensko riadiť kresťanskými zásadami a deportácie obyvateľstva na istú smrť sa s týmito zásadami nezlučujú. „Odkedy je kresťanskou zásadou, že kresťanský národ musí trpieť nežiadúci a nebezpečný živel?!?“ vybuchol Tuka. Burzio pokojne odvetil, že je nehumánne takto zaobchádzať so židmi a položil mu poslednú otázku: „Mohol by som aspoň oznámiť Svätej stolici, že deportácie židov zo Slovenska sa nekonajú z iniciatívy slovenskej vlády, ale pod vonkajším nátlakom?“ Odpoveď ho šokovala. Vojtech Tuka s diabolským úsmevom odvetil: „Ubezpečujem vás na moju kresťanskú česť, že je to naša vôľa a naša iniciatíva… Deportácie sú jediný prostriedok na oslobodenie Slovenska od židovského moru.“
Po tejto skúsenosti Burzio napísal štátnemu sekretárovi Maglionemu: „Má to cenu, aby som referoval Vašej Eminencii o ďalšom priebehu môjho rozhovoru so šialencom? Niet nádeje, že by na takého nadčloveka mohli pôsobiť argumenty dotýkajúce sa svedomia.“ Je zarážajúce, že tento fanatik, ktorý sa otvorene chvastal, že vykonal najväčší zločin v novodobej histórii Slovenska a nikdy to neoľutoval, mal tú drzosť predstaviteľovi Vatikánu do očí povedať: „Som presvedčený a praktizujúci katolík, chodím denne na svätú omšu a veľmi často chodím aj na prijímanie. S mojím konaním som spokojný. Pre mňa najväčšou autoritou je moje svedomie.“
Na rozdiel od Jozefa Tisa, proces s Vojtechom Tukom nesprevádzali žiadne kontroverzie. Nikto nežiadal jeho omilostenie, nikto nepochyboval o jeho vine za zločiny proti ľudskosti a na tomto spravodlivom rozsudku dejín nie je čo meniť.
,
Zdroj: facebook.com/ChmelarEduard
Napsat komentář