Velký Pavol Országh Hviezdoslav (1849 Vyšný Kubín – 1921 Dolný Kubín):
.
Slnce,
životodarca! Páliš, ožíhaš
nás v temeno, až pod ním mozog náš
tlie, jatrí sa, hrá vyrážaním zorí;
krv valom dobre skráň nám nepreborí,
na zmysloch omam, sparno dusí dych.
Si ako vatra zosýpaná z neba,
st’a pahreb z čirých ihlíc žeravých,
sa spúšt’ajúca dažd’om pohromy,
jak pršala raz na krov Sodomy;
tvoj každý lúč je archanjelov meč,
čo zblysne, ráňa… Ako? Z raja chleba,
po páde hriešnom prvých rodičov
čo vyčarila z hrúd si naša péč
mozol’nou dlaňou, prácou zimničnou –
bo chleba treba! treba chleba! chleba treba,
ach! akže zajtra chceme ožiť znov –
i z toho raja vyháňaš nás?… Kam?
Ku ktorým opät‘ divým končinám,
kde o bytie nám válčit‘ načim zase
l’vou udatnost’ou, živlo-urputne,
až nový chlieb z brázd vzíde v žatvy kráse,
jak mesiačka tvár z chmár sa vykrútne?
A jest tam tôňa, čo nám zisk náš schová..?
Však kde je miesto, by si sa i tam,
korunovaná hlava vladárova
ty nejagalo nad ním, mohutné
slnce!?
.
Slnce,
životodarca! Pražíš, obáraš,
až trpí, chradne, marie ústroj náš,
tvar od vrch hlavy dolu do podnože,
sťa oblak dážď svoj mrhajúc svoj znoj.
Hlaď – však si predsa veľké oko božie –
vidz: prameň zosnul, viečko sklopil zdroj,
tie oči stráne s farbou od nevädze,
zrkalká z jara samých pyšných brál:
zježené kol nich trnú brvy – medze,
sťa zhrozené by, plné úžasu
nad stratou zreníc, z ktorých duch ich sal
už aspoň slzy; v námeľ hlboký
kams‘ skryl sa jarok – či ho vypili
zasmädlé pinky? – Riava bez hlasu
sa vlečie údolím – prúd unylý,
jak zašliapnutý had; ba potoky,
ba rieky samy zejú vo riečisku,
jak by ich rybár na súš vyhodil
bol, chabo trepú sa lúh s hlenom v pysku;
len vhupne, zvirgá vedro z ústia studne,
zlakané, sťaby z žriedla mohyly,
bo prázdnotou dnu desnou zhučí, zdunie…
i jak kvet nemrel by, jak neschla byľ,
sad neuvädal, háj by neokvácal
jak odsúdenec v smutnej nevoli?
Jak neryčal by statok po holi,
jejž plešinou ni štice na pašu,
ni štice biednej? S bľakom k salašu
jak oviec kŕdeĺ by sa nenavracal…?
A na prírody jasnom vrcholi
jak človek by sa v žiali neutrácal,
stôl pred sebou – dnes púšte lešenie,
skaď, pablesky čo z jara nastolili,
sťa havrany zas v lete odnosili,
tá tvoja čelaď zlatá, vznešené
slnce?
.
Slnce,
životodarca! Pečieš, uváraš,
až umdlieva a zmiera život náš,
klokotom vriacim zalievaný vzduchu.
Čakáme chmárku ani blahovesť,
na vrchy vychádzame naproti nej,
tak túžiac, dychtiac po jej tvári sinej,
po zraku jej, v ňomž azda rosy jest,
čo nádeje nám už-už padlú, suchú
pokropí, zdvihne, zmladí ratolesť,
bárs s blýskavice hromom, v búrky duchu;
však nikde šmúžky, veterného ruchu,
čo znal by nám ju techou v obzor vzniesť:
van, vietor, vichor omámený drieme…
I zavzdycháme: vzdychy, mysliac, v chmáry
sa zglbatia a hustou mrákavou
nám rozvalia sa sirou nad hlavou,
a ako nahor vinuli sa vzdychy,
tak – každá kropaj požehnania semä –
se spustia návratom – dážď zbožný, tichý;
aj zdupkáme: hoj, vydychujte pary,
vy dopukané, smädné ústa zeme,
v prúd vzdychov našich vtečte prítokom…
Lež darmo… Zbľklo i to na oltári,
a blankytného hlaďou zrkadla
ak pláškou mihlo v letku vysokom –
Och, beda nám! Moc vody upadla;
a syn tvoj, slnce, oheň hospodári,
s pochodňou umknúc z tvojich teremov,
šialene tančí sveta po nádvorí:
ním v tvoj jas, hľa, zem skvie sa lícom zory:
vsi, mestá horia! Horia nivy, hory!…
Čo zamýšľaš to vlastne se zemou,
s matičkou našou – zlkáme úzkostne –
čo s nami na nej, s nešťastnými tvory…?
Má na prach slieť a v priestranstve sa stratiť
sťa meteor, kam osud vrhne ňou?
Či k sebe dvíhaš ju – i má sa vrátiť
na tvoje lono znova, milostné
slnce?
.
Slnce,
ó, veď je krásne, ako vychádzaš
z tmy nočnej, co nám zaclonila náš
do sveta oblok, nad krovom nám tenie,
až lunami to hviezd v nej blbotá:
jak zrazu skvitneš-svitneš, zázrak skvelý,
a u nôh už ti ležia mraky, tiene,
by zbeleli v svit, rosou otajeli –
a zem sa vzruší, zahrá milota
jej tvárou, z úst jej pokrik dolou-horou…
tak vzísť, tak pohnúť bytom-citom tvorov,
ó, neskonalá radosť života!
A krásne je i tvoje vrcholenie:
keď na blankytnom sediac prestole,
pozeráš splna v sveta údolie,
bez zažmurknutia zasievajúc blesky
i v najtemnejšie jeho hlbiny,
a kým ťa slúžkou obehává zem,
ti s bázňou panny dvorí, v povinný
hold k nohám ti svoj skladá diadém,
si v dôstoji tam hovieš, po nebesky!
Na zemi všetko pod moc sa ti dáva,
štít šedohlavý ako útly kvet,
na povel čaká tvoj, tvoj stíha zrak:
i tečie vlna zjavov kolísavá,
hneď zdvih, hneď pád, vznik – zmar zas, svetlo – mrak,
.
jak obráti smer tvoja velespráva:
len tys‘ v tom toku ostrov, os i stred!
Sám pokoj, mier sám… Ó, tak zahoreť,
tak vrcholiť bár v samoobeti:
to života je nesmrteľná sláva!
Je povedomím nehynúcim…
Však,
životodarca, veľké srdce ty,
dosť tepla tvojho, dosť i osvety
už… zmiluj sa! Veď ani teba bledý
luh nemôž‘ tešiť, nie tvár zúfalca:
i – len nie, len nie v závoj ľudskej biedy! –
lež, z nehož prši rosa… zahaľ sa
v oblak!
Napsat komentář